Nie jeden z nás smrteľníkov sa dostal do pozície, kedy si kládol otázku ako ďalej. Mnohí z nás sú nespokojní, necítia sa psychicky v pohode, dokonca ani telesná schránka, ktorá má byť podľa odhadov odborníkov v pohode priemere cca. 65 rokov, nám vypovedáva službu často po tridsiatke. Ak ste sa doteraz nad tým nezamysleli, možno je ten správny čas nato, položiť si základnú otázku: chcem svoj život nasmerovať na kariérny postup, ktorý je spojený s aktívnym humpľovaním psycho-fyzikálnej schránky Maťka, Janka, Katky,…. alebo sa uspokojím s tým, že budem robiť to, čo ma baví? Budem pobavený alebo uťahaný?

Ľudská myseľ je unikátnym dielom majstra, ktorý sa pri jej tvorení zrejme dosť bavil, pretože jej fungovanie je nastavené tak, že ak sa niečo periodicky opakuje, pokladá to za absolútne normálne, čo v konečnom dôsledku nemusí byť až tak normálne.

Vo svojom živote azda každý prechádza svojimi vlastnými 4 fázami: rodinou, kontaktom so smrťou, deťmi a nakoniec aj prácou, ktorá ho živí a možno aj (ne-)baví.

Keď si spomeniem na svoje vlastné detstvo, musím priznať, že som neznášala vety, v ktorých sa s precíznou periodicitou opakovali tri slová: domov, pravidlá, živobytie. Je pravdou, že ma rodičia živili a vyžadovali odo mňa poslušnosť, ktorú som až do dospelosti nechápala. No až keď som sa sama stala matkou, pochopila som o čom to všetko bolo. Úprimne im za to ďakujem.

Smrť mojich blízkych mi ukázala pominuteľnosť tohto sveta a života. A to, čo po nich ostalo nebolo nič z ich práce, za ktorú dostali odmenu, ale spomínam si na to ľudské, keď sa venovali tomu, čo ich skutočne bavilo. Keď sa vedeli odosobniť a venovať svoj čas záľubám. Keď prišli starkí z práce, počúvali sme len o samých problémoch, ktoré boli nevyriešiteľné, ale keď si starký sadol k stolu a vytiahol svoje hodinárske náradie a staré kukučkové hodiny, ktoré už rok opravoval (aspoň sme si to ako deti mysleli), začal celý žiariť.

Bavilo ho celé ich rozobrať, každú súčiastku vyčistiť, znova ich poskladať, namazať a natiahnuť. Potom sme už len čakali, kedy začne kukučka kukať. A nakoniec sme zistili, že starký neopravuje tie isté hodiny, ale všetci susedia z okolia mu nosili tie svoje, pretože vedeli, že sa vrátia ako nové a nikdy za to nič nezaplatili, jednoducho to od nich nikdy nechcel.

Dávalo to zmysel jeho životu, ktorý mnohí z nás nikdy nenájdu. Keď si teraz ne neho spomeniem nevidím zamračeného a zničeného človeka, ale dieťa, ktoré sa s jemne vyplazeným jazykom sústredí na svoju hračku alebo si pri práci pohmkáva svoju obľúbenú melódiu. Kedy ste to robili vy?

Tretím pilierom alebo zmyslom sú deti, ktoré sú tak bezprostredné, až my dospelí z toho máme strach. Ten strach pramení z obavy, že by mohli narušiť naše (ne-)prirodzené prostredie. Neuvedomujeme si, že sme zabudli byť deťmi a zabudli sme sa smiať, prejavovať radosť. Našu bezprostrednosť sme nechali v našej poslednej plienke. Nástupom do škôlky sme sa začali riadiť všeobecne záväznými pravidlami slušného správania a internými výchovno-vzdelávacími normami, potom nasledovala škola, kde sa naša osobnosť formovala pod prísnym dohľadom učiteliek a vedenia. Nasledovala stredná a u niektorých vysoká škola, kde 90 % ľudí úplne stratilo nielen zmysel bezprostrednosti, ale mnohí zabudli aké to bolo keď boli deťmi. Stratili polovicu svojho JA.

Nástupom do práce sa pozostatky detskej osobnosti rozplynuli na papieri, ktorému všetci pripisujú obrovský význam – pracovnej zmluve. Česť výnimkám, ktoré sú deťmi, vedia sa tešiť z práce, zo života, zo svojich a niekedy aj susedových detí a do práce chodia v pyžame.

Ak si uvedomíme, že náš život je vrtkavý a nepredvídateľné udalosti nám ho môžu skomplikovať, mali by sme si o to viac napĺňať naše potreby osobno-profesného života. Hovorím o zmysle toho čo robíme, či si máme dať tú námahu a vstať z postele; autonómii, ktorou svoj život môžeme ovládať; a nakoniec majstrovstve, ktorým vynikáme medzi ostatnými (tak ako môj starký, aj napriek tomu, že bol ekonóm a neskutočne ho to nudilo, vo svojom voľnom čase opravoval pokazené hodiny, v ktorých našiel potešenie a bol v tom skutočným majstrom bez vyučenia).

Všetkým zo srdca prajem, aby sme boli schopní udržať svoju pracovnú radosť aspoň na hranici 75% a možno sa aj priblížili k stovke. A všetkým tým, od ktorých najbližšia rodina aj vzdialenejší susedia úmyselne bočia želám, aby našli odvahu a začali svoje pracovné prostredie postupne meniť a meniť a meniť, až dovtedy, pokiaľ znova nezistia, že ten odraz v zrkadle je celkom pekná osoba, ktorá sa usmieva a prekypuje šťastím.

Už Aristoteles vedel, že „Hlavným cieľom života je šťastie“. Dosiahnime ho každý svojim spôsobom a tempom a užívajme si život pokiaľ nám to zdravie dopraje.