Určite poznáte tú filmovú scénu, kedy sa na newyorskej ulici objaví černoch, ktorý si vyhrnie rukáv a niektorej z hlavných postáv sa opýta:

„Nekúpiš Rolexky? Sú zaručene pravé!“

Premýšľali ste však už niekedy nad tým, kto stoji za zrodom tejto značky a prečo sú tieto náramkové hodinky také drahé a pre bežných ľudí takmer nedostupné? O tom vám teraz porozprávam –

Písal sa rok 1881, keď sa v rodine úspešného obchodníka so železom v nemeckom meste Bavaria  narodil chlapec menom Hans Wilsdorf.

O 12 rokov neskôr však túto rodinu postihlo nešťastie a chlapec zostal sám. Pod ochranné krídla si ho vzali strýko a teta, ktorí ho neskôr poslali študovať do internátnej školy v Coburgu.

Chlapec vraj so spolužiakmi veľmi dobre nevychádzal, tak sa snažil všetko svoje úsilie vložiť štúdia. Najviac zo všetkého sa mu zapáčil anglický jazyk. 

O nejaký čas ho ovládal na vysokej úrovni. Až neskôr sa ukázalo, ako mu tieto jazykové schopnosti pomôžu na ceste za úspechom.

Jeho prvým pracoviskom sa stala švajčiarska spoločnosť Cuno– Korten. Bola to hodinárska firma, obchodujúca s Amerikou a Veľkou Britániou. A to bolo dôvodom, prečo Hans túto prácu získal. Ovládal angličtinu, ktorá mu otvorila dvere do sveta hodín a hodiniek.

O niečo neskôr spoznal muža menom Alfred Davis, s ktorým sa dohodli, že si založia vlastnú hodinársku firmu. A nazvali ju pragmaticky, tak ako to bolo vtedy zvykom, podľa svojich priezvisk – Wilsdorf and Davis.

Už vtedy sa Wilsdorf vyznačoval úžasnou schopnosťou predvídať a byť inovatívny. Napriek tomu, že v tej dobe boli populárne vreckové hodiny on sa rozhodol, že bude vyrábať hodinky, ktoré sa budú môcť nosiť na zápästí.

Na realizáciu svoje idey potreboval nájsť niekoho, kto dokáže vyrobiť pre neho malý presný hodinový strojček, taký, ktorý sa bude dať vtesnať do veľkosti náramku. Napokon sa mu vhodného hodinára podarilo nájsť a jeho výrobky sa onedlho stali veľmi úspešnými.

Na základe tohto triumfu sa Wilsdorf s Davisom rozhodli, že meno svojej firmy zmenia, tento krát na Rolex. Stalo sa tak v roku 1908, kedy si dali v Londýne na patentovom úrade zapísať rovnomennú ochrannú známku a následne si (v roku 1915) vo Švajčiarsku založili s týmto menom aj firmu.

Ak by za tým niekto hľadal zaujímavú a podnetnú historku alebo príbeh, asi vás sklamem. Ten názov totiž neznamenal vôbec nič.

V životopisnej knihe Hansa Wilsdorfa ho síce autor spája s výrazom „horological excellence“ (hodinárska vynikajúca kvalita), no osobne si myslím, že to bolo celkom prosté – dvaja muži hľadajúci pre svoje populárne výrobky krátky a ľahko zapamätateľný názov. 

V poriadku, priznávam, že jedna príhodu pre vás pripravenú predsa len mám

Jedného dňa, keď sa pán Wilsdorf snažil otvoriť ustricu a vôbec sa mu to nedarilo, dostal vynikajúci nápad, ktorý mu zarobil milióny.

Rozhodol sa totiž vytvoriť také náramkové hodinky, ktoré by boli pevné a odolné, presne ako tá tvrdohlavá ustrica. A tak svetlo sveta uzrel produkt Rolex Oyster (oyster- ustrica) – hodinky, odolávajúce prachu, vlhku, vode a ostatným vonkajším  vplyvom.

Spoločnosť Rolex sa pre pána Wilsdorfa stala jeho celoživotnou vášňou. Nechcel zostať priemerným a byť iba ďalšou z hodinárskych firiem. On chcel siahnuť na samotný vrchol. Preto si zaumienil, že značka Rolex sa stane symbolom úspešných ľudí. Jeho hodinky preto museli byť natoľko kvalitné, aby sa o nich všade rozprávalo. A to, ako je všeobecne známe, sa mu nakoniec aj podarilo.

V tej dobe mu navyše veľkú reklamu spravila aj Mercedes Gleitze, prvá Angličanka, ktorá prekonala kanálLa Manche. Natom by pre pána Wilsdorfa a možno ani pre nás nebolo nič zaujímavé, ak len nie sme vášnivými milovníkmi vytrvalostného plávania.

Dôležité pre tento príbeh však je, že kanál preplávala s hodinkami Rolex Oyster na zápästí, pričom aj na druhom brehu, po viac ako 15 hodinách nepretržitého plávania stále ukazovali presný čas. V novinách sa o tom vtedy písalo veľkými písmenami – Prvá žena, ktorá preplávala kanálLa Manche a Trvalá kvalita hodiniek značky Rolex.

Cena hodiniek Rolex bola takmer od začiatku veľmi vysoká a značne presahovala bežný priemerný plat.  Bolo to tak z jediného dôvodu –  ľudia musia viac pracovať, musia si stanovovať  vyššie ciele, pretože tieto neobyčajné hodinky stoja za to, aby sa pre ne urobilo niečo navyše.

Prvoradý pre Wilsdorfa teda nebol zisk, ale snaha vzbudiť v ľuďoch túžbu pracovať na sebe, rásť a snažiť sa o dosiahnutie úspechu, pretože iba vďaka tomu, čo sa im v živote podarí budú môcť nosiť na ruke hodinky označujúce úspešných ľudí.

Pán Hans Wilsdorf zostal až do konca života vlastníkom celej spoločnosti a až po jeho smrti ju začala spravovať a mimochodom stále aj spravuje charitatívna organizácia Hans Wilsdorf Foundation, ktorú založil po smrti svojej manželky v roku 1944.

Možno mnohí z vás ani netušili, že veľká časť ziskov spoločnosti Rolex je prostredníctvom tohto fondu presúvaná po celom svete a slúži na podporu mladých nádejných vývojárov nových technológii. A niet sa čo čudovať – veď pán Wilsdorf  sám a na vlastnej koži veľmi skoro zistil, aké je to byť sirotou a zostať bez podpory najbližších.

Hans Wilsdorf zomrel 6. júla 1960 v Ženeve. Jeho odkaz nám tu však zostal až dodnes (a určite sa nemýlim, ak poviem, že tu bude s nami navždy), pretože značka Rolex bude neustále zdobiť zápästia tých najúspešnejších a najcieľavedomejších z nás.