Aj takýmto názvom by som mohla začať svoju úvahu o spoločnosti, kde sa budem snažiť urobiť v skratke analýzu dnešnej spoločnosti na Slovensku a priblížiť ju trocha v súradniciach času od čias po druhej svetovej vojne, kedy na našom území vládla komunistická diktatúra. Ozrejmím aj čo sa dialo po páde komunizmu, po novembri roku 1989. Ako jedno opodstatnenie prečo, lebo roky komunistickej doktríny a všetko, čo sa počas nich stalo, sa bytostne dotýkajú „každého z nás“.

Koľko zla narobili rôzne prúdy, ktoré sa chceli stať  výchovnými vedami, chceli sprevádzať deti, mládež a rodiny, koľko slepých uličiek vybudovala komunistická diktatúra a jeho vládni činitelia, lebo na miesto Boha si postavili ateistické zmýšľanie a totalizmus, odetý do falošných šiat demokracie. Komunisti si veľmi dobre uvedomovali na čom stojí spoločnosť, že je to práve rodina ako základná bunka spoločnosti. Počas socializmu, keď prakticky existovala iba jedna politická strana, keď sa na verejnosti presadzoval iba jeden názor, spoločnosť bola vedená iba jednou politicky korektnou ideológiou, všetko sa plánovalo na päť až desaťročnice. Toto všetko sa odrazilo aj v hodnotovom svete, ktorý sa servíroval v školstve, ekonomike, kultúre a vo všetkých odvetiach verejného života.

Koniec novembra v roku 1989 to jest po „nežnej revolúcií“ priniesol pád komunistickej diktatúry. Človek zrazu zo dňa na deň sa stal slobodným. Pred ním sa otvorili brány doposiaľ neznámeho sveta týkajúce sa spoločenského a politického postavenia. Nesmieme tiež zabúdať ani na nové postavenie Slovenskej republiky ako samostatného štátu, ktorý 1. mája 2004 vstúpil do zväzku štátov EÚ.

Otvorenie štátnych hraníc bolo možnosťou pre mnohých mladých ľudí ísť von za štúdium, prácou, za lepšími podmienkami pre život. Prinieslo to nielen samé pozitíva, ale aj negatíva, ako príval rôznych filozofických prúdov, mnohé zmýšľanie, sekty, náboženstva, rôzne formy falošného šťastia a pocitu slobody. Nihilizmus, relativizmus, pragmatizmus a hedonizmus vyústili do „novej kultúry“, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k dôstojnosti ľudskej osoby. V posledných časoch sa k nám dostávajú doktríny, ktoré na prvý pohľad pôsobia príťažlivo, no v skutočnosti v sebe skrývajú aj určité nebezpečenstvo. Všimnime si náuky, ako sú: scientológia, homeopatia, New age a pod.

Jednou z najcharektickejších čŕt súčasnej doby je jej dynamickosť, množstvo zmien, ktoré sprevádzajú život okolo nás. Je to v príkrom rozpore nielen s obdobím spred viac ako storočia, kedy vo väčšine európskych krajín bol každodenný život poznačený pravidelným rytmom zväčša poľnohospodárskej činnosti. Obrat nastal vtedy, keď ľudská bytosť bola znehodnotená, a na jej miesto sa nastolila jej výrobnosť, jej stroje a technika. Namiesto úcty k človeku nastúpila úcta k jeho produktom a výrobkom. V tomto diagrame moderného človeka sa odzrkadľuje nová tvár úzkostlivých obáv a zlého svedomia, ktoré Gunther Anders pomenoval prometejskou hanblivosťou:

Hanbíme sa, že sme menej dokonalí, ako naše stroje a výrobky. Tieto môžeme zlepšovať a zdokonaľovať do nekonečna. Človek sa v podstate nezmenil. Strojca rakiet má to isté telo, ako jeho jaskynný praotec.

Ďalším príznačným faktorom, ktorý poznačuje súčasnú kultúru je vplyv masmédií, rýchla a pohodlná dostupnosť informácií a rýchlosť vývoja tohto trendu. Informácie sú pre nás nielen ľahko dostupné, ale sa nám priamo vnucujú a to hlavne reklamou. Ľudstvo za rok 2006 vyprodukovalo toľko informácií, že keby sa mali vytlačiť a zviazať do kníh, tvorili by dvanásť stĺpcov siahajúcich zo Zeme až po Slnko.

S posledným spomenutým fenoménom súvisí ďalšia typická charakteristika aktuálnej éry a ňou je preťaženosť. Vo svojej teórii o supermodernite ju výstižne opisuje francúzsky etnograf a antropológ Marc Aug. Rodičia sú často uponáhľaní a pracovne vyťažení natoľko, že si často nestihnú uvedomiť, že okolo nich behá krásne, usmievavé dieťa. Toto tempo sa zníži až vtedy, keď zistíme, že naša ratolesť alebo mi sme chorľaví alebo už vyrástla do dospelosti. Je to tak aj preto, lebo životné tempo a existenčné dôvody nedovolia spomaliť a ubrať. Ak si však uvedomíme koľko času venujeme rôznym zlozvykom, nakupovaniu, vysadávaním v kaviarňach a reštauráciách zistíme, že aspoň polovica tohto času mohla byť venovaná môjmu dieťaťu alebo mojej rodine, či mojím koníčkom.

Sekularizmus prináša so sebou aj liberálne chápanie manželského spolužitia, odôvodňovanie antikoncepcie, sterilizácie a schvaľovanie násilného ukončenia tehotenstva. Človek chce zobrať osud do vlastných rúk a samostatne sa rozhodovať. Schéma života mnohých mladých ľudí je podľa vzorca „výkon a oddych (užívanie)“. Heslo „hodnotné je to, čo mi osoží“ sa mocne usídlilo medzi nami. Mladí ľudia sú v dnešnej kultúre ponorení. Žijú v nej. Všetko ich veľmi silne ovplyvňuje. Prejavuje sa to v ich prístupe k životu a to najmä  v hodnotovom chaose. Pritom mládež je nádejou celého ľudstva, nabitá svojou energiou, húževnatosťou, elánom a vyzbrojená novými vedomosťami. Z toho dôvodu je veľmi dôležité sa im venovať, hoci to je v niektorých prípadoch veľmi ťažké a namáhavé.

Dnešnú uponáhľanú dobu charakterizujú  samozrejme aj pozitívne javy typické pre dnešnú civilizáciu. Po dvoch svetových vojnách na vrchole novoveku je tu veľmi živá  požiadavka mieru a nenásilia. Industriálna spoločnosť predchádzajúcej éry sa voči prírode zachovala vykorisťovateľsky nehľadiac na dôsledky, ktoré si teraz uvedomujeme zvýšenou citlivosťou pre ekologickú mentalitu. Nakoniec môžme postmodernú dobu súhrnne a obrazne prirovnať k hypermarketu, k obchodu, v ktorom nájdeme všetko, ale súčasne môžeme stratiť orientáciu a zabudnúť na to, čo hľadáme.

Záver svojej úvahy zakončím citátom od spisovateľky Margity Figuli, aby sa každý z nás skúsil aspoň na trochu pozastaviť, pozrieť vôkol seba a hľadať aj v tých negatívnych veciach a okolnostiach niečo pekné a príjemne a nezabúdať, že naše deti sú najväčším bohatstvom a pokladom, ktoré máme, lebo:

Človek môže iba raz žiť … iba raz. A nič sa nevráti.