Ricardo Semler prevzal rodinný podnik a premenil ho na úspešnú medzinárodnú korporáciu s ročnými miliardovými tržbami. Zaviedol systém participatívneho manažmentu a všetko sa zmenilo. Dal slobodu zamestnancom a naučil ich tak zodpovednosti. Vybudoval tzv. „najneobvyklejšie pracovisko sveta“.

„Pred niekoľkými rokmi guruovia obchodného sveta prirovnávali spoločnosti k armádam. Dnes tí istí guruovia prirovnávajú dobrú spoločnosť k symfonickému orchestru. Orchester totiž zjednocuje jedincov, ktorí prejavujú iniciatívu, majú disciplínu a oddávajú sa svojej láske.“

Ricardo Semler

Brazílska firma Semco bola pôvodne rodinným podnikom, ktorú viedol Antonio Semler a ktorá pôvodne dodávala dielce na lode. Fungoval v nej autokratický spôsob vedenia. Antoniovmu synovi, Ricardovi, sa tento systém nepáčil, a preto sa rozhodol svojho otca presvedčiť na decentralizované riadenie, a to tak, že pohrozil svojim odchodom z firmy. Otec teda nakoniec ustúpil a v roku 1980 predal firmu svojmu len 21-ročnému synovi.

Ricardo začal Semco veľmi radikálne meniť. V prvom rade zmenil starú manažérsku štruktúru a vyhodil dve tretiny jej personálneho obsadenia. Následne zaviedol participatívny manažment, v ktorom bol voľný pohyb informácií samozrejmosťou.

Ďalšie zmeny prichádzali veľmi rýchlo. Ricardo zistil, že mnohé nariadenia, ktoré boli platné ešte aj za vedenia jeho otca, takmer nikto nedodržiava. Bolo to práve preto, že si každý myslel, že sú zlé. Zamestnanci sa cítili ako vo väzení. Preto Ricardo zaviedol napríklad aj kratšie porady, na ktoré chodili zamestnanci s farebnými príveskami, ktoré mali označovať ich náladu. Bral jednoducho do úvahy, že všetci sme len ľudia a nie vždy máme svoj deň.

V roku 1984 zaujal Ricardo post výkonného riaditeľa firmy. Lodný priemysel stagnoval a preto prichádzal s novými nápadmi, ako napríklad povoleniu zamestnancom vytvárať nové oddelenia, ktoré mali prinášať inovácie. Zamestnancom tak bolo povolené byť ľubovoľne kreatívnymi a užitočnými. Motiváciou bolo aj rozdelenie 23 percent zisku rovným dielom medzi nich.

Veľmi zaujímavým je tiež fakt, že zamestnanci Semca si môžu určovať sami výšku svojho platu, i keď existujú určité limity. Mali by prihliadať na svoj vlastný výkon a tiež na platy kolegov na rovnakých či podobných pozíciách. Výška platov nie je tajomstvom, každý pozná finančné ohodnotenie ostatných zamestnancov a aj to je jedným z dôvodov, prečo túto výsadu nikdy nezneužívajú.

O Richardových úspechoch svedčia aj rôzne ocenenia ako napríklad v rokoch 1990 a 1992 bol zvolený za brazílskeho podnikateľa roka. Vo svojich 33 rokoch sa začal viac venovať písaniu kníh po tom, ako sa jeho knihy neustále objavovali a i objavujú na policiach bestsellerov.

Jeho najúspešnejšou knihou bol Maverick z roku 1993. Nasledovali knihy ako Podivín alebo Sedmidenní víkend.