Kdesi som čítala, že keď to urobíme a objímeme problém ako balvan, ktorý nám stojí v ceste a dobre ho uchopíme, až potom ho môžeme odhodiť z cesty.

Vyskúšala som to a zafungovalo. Lenže potom som sa zamyslela, či sa vôbec musel ten balvan na mojej ceste ocitnúť a či som si mohla ušetriť tú lopotu s ním.

Vzápätí som si odpovedala, že budú balvany, ktoré si hádžem sama a tie, ktoré mi tam niekto hodí. Urobila som so sebou dohodu, že budem v strehu, keď budem chcieť niečo do svojej cesty „hádzať“.

Keď prišlo na definovanie „aplikačnej vykonávacej zásady“ (tak volám akciu okolo záväzku), pristihla som sa pri tom, že je pekné chcieť to od seba, ale ako sa pri tom pristihnem? Dala som si čas na premýšľanie a medzitým sa mi v praxi udialo niečo, čo viem využiť vo svoj prospech.

Začnem od konca.

Fascinuje ma, koľko úžasných nápadov si vypočujem od svojich klientov. Môžem s istotou vyhlásiť, že netrpíme nedostatkom jedinečných nápadov. Trpíme tým, že nám chýba vôľa, odvaha či guráž uskutočniť ich. Neraz totiž počujem v rozprávaní ľudí pochybnosti, či si vôbec môžu dovoliť chcieť niečo také trúfalé, na čo sa vo výhľade v predstavách dívajú.

Ja verím v to, že: „Život patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov“, ako povedala Eleanor Roosevelt (prvá dáma USA v rokoch 1933 – 1945). Iba viera však nestačí. Potrebujeme zúročiť aj to, čo vieme a poznáme. A aby nám to prinieslo najlepšie zážitky a výsledky, potrebujeme ešte niečo – a nie je to o odhalení veľkého tajomstva, ani komplikovanej hádanke – je to prosté: náš úspech je v našom konaní. A aby sa to konanie premietlo na zmysluplnú činorodosť, záleží na našom postoji a našej chuti. A ešte na niečo nesmierne dôležitom – na nových myšlienkach, podnetoch a emóciách.

Milujem na svojej práci kouča, ako môžem sprevádzať ľudí k tomu, aby si vytvárali iné zážitky a konanie – vedomejšie a pozitívne vyhranené. Vďaka tomu som svedkom toho, ako ľudia svoje nápady privádzajú k životu, lebo cieľavedome posilňujú svoje odhodlanie a chuť konať. A nemám tým na mysli rovno niečo veľké v zmysle skvelo zarábajúceho start-upu. Je za tým možno taká drobnosť, ako si nájsť viac času na blízkych a tráviť s nimi ničím nerušené chvíle. Za takýmto nápadom býva uvedomenie si potreby väčšmi sa zaujímať o emócie tých, na ktorých nám najviac záleží. Práve takto im vieme dať najavo, že ich bezvýhradne milujeme. A to nás ochráni. Lebo v momente, keď začíname byť ľahostajní, začne to plodiť nespokojnosť. A nespokojnosť plodí nebezpečenstvo.

Na začiatok môjho záväzku.

Uvedomila som si, že moje nebezpečenstvo a tým aj prekážky na mojej ceste sú o tom, že potrebujem sama sebe venovať dostatočnú pozornosť. Iba tak sa nezahádžem balvanmi, ktoré budem musieť namáhavo odpratávať. Takže „aplikačná vykonávacia zásada“ pre mňa znamená ukoristiť si minimálne hodinu času denne iba pre seba, svoje myšlienky a stíšenie sa. Pridávam si ju k tej, ktorú mám, keď bežím v lese. Prvých 5 kilometrov vešiam na stromy agendu hlavy a potom mi zostanú dva km, kedy mi v nej toľko neštrotí. Takto si ľahšie všimnem, či sa mi do cesty kotúľa nejaký balvan. Už som v testovacej prevádzke, tak sa ma môžete o mesiac spýtať, ako mi to funguje. Alebo mi napíšte a pochváľte sa, ako ste to vymysleli Vy pre seba. Môžeme sa navzájom povzbudzovať.

P.S. Ešte niečo k sebareflexii. Nový život začína tam, kde starý končí. A nové otázky si môžeme klásť vtedy, keď pochováme staré odpovede.

Tri otázky pre inšpiráciu:

Najkrajšia časť vášho živote – aká je?

A aká chcete aby ešte bola?

Čo z toho budete mať?