V každom okamihu nášho života robíme rozhodnutia, ktoré utvárajú naše smerovanie alebo osud (ak tomu tak chceme hovoriť), pretože vopred stanovujú, čo a ako budeme vnímať. Závisí iba od nás, na čo sa chceme koncentrovať, akú dôležitosť pripíšeme veciam a čo urobíme, aby sme svoje predstavy naplnili. Komplikácie nastávajú v momente, keď tieto rozhodnutia nerobíme vedome. Hovorí sa tomu Niagarský syndróm.

Je to paralela, kedy na život nazeráme ako na rieku, do ktorej skočíme bez toho, aby sme vedeli, kam nás má unášať. Necháme sa strhnúť prúdom (udalostí, strachu, obáv a pod.), proti ktorým sa snažíme plávať a odčerpávame si zo síl. Keď sa koryto rieky rozdvojí, nevieme sa rozhodnúť, kam vplávať.

Napokon sa ocitáme pár metrov od Niagarských vodopádov v plavidle bez kormidla a bezmocne sa prizeráme tomu, ako sa rútime. A hoci nás odrazu osvieti a my vieme čo a ako, už je neskoro, lebo silný prúd už za nás rozhodol. Ešte nám preletí hlavou pomyslenie na to, že keby sme sa kdesi na svojej ceste skôr rozhodli rozumnejšie, dopadlo by to inak…

Ja som večný optimista a vždy tvrdím, že nikdy nie je neskoro…

Aj plávať proti prúdu… Na to však potrebujeme veľa odvahy, odhodlania, energie, podpory, ale aj mocné vízie a tiež príklady tých, ktorí to zvládli. Pre mňa boli viac než príkladmi 20 rečníci na prvej konferencii o slobode v práci na Slovensku – SLOBODE NAŽIVO. Autenticky a sebaotvárajúco sa podelili o svoje skúsenosti na ceste za slobodou – nielen v práci, čo je z môjho pohľadu kľúčová hodnota pri tom, ako vytvárať prácu, ktorá stojí na prednostiach každého z nás.

Podľa mňa neexistuje lepší spôsob na udržanie sa v tom správnom koryte, než zmysluplnosť snaženia a angažovania sa v práci, do ktorej vkladáme srdce a robíme ju najlepšie ako vieme.

Názov článku som si požičala od Tomáša Hajzlera, priekopníka slobody v práci v Čechách a na Slovensku, ktorého témou je zmysluplnejší, morálnejší a udržateľnejší biznis. Vždy sa rada nechávam strhnúť Tomášovým nadšením a vierou v to, že môžeme ako ľudia fungovať ľudskejšie a slobodnejšie.

To, čo mi v pôsobivej a podnetnej Tomášovej prezentácii zarezonovalo bol práve impulz k tomu, aby sme sa rozhorčili. Z prostého dôvodu – ak nás niečo rozhorčí, staneme sa silnými a angažovanými. Len tak sa môžeme stať súčasťou diania, diania, ktoré smeruje k slobode, aj k tej v práci.

Tomáš rozprával o tom, ako si prečítal pamflet Indignez-vous! Stéphana Hessela, francúzskeho diplomata, spisovateľa a veterána francúzskeho odboja, ktorý prežil koncentračný tabor. Našla som panflet na webe a tento úrovok je z môjho pohľadu absolútne všehovoriaci:

Je pravda, že dnes nie sú dôvody na rozhorčenie také zrejmé ako predtým a že svet sa zdá byť príliš zložitým. Hybné sily, ktoré mu vládnu, nie je ľahké rozpoznať a rozlíšiť. Neexistuje žiadna malá elitná skupina ľudí, ktorí rozhodujú o všetkom. Náš svet je rozľahlé miesto, kde sme od seba vzájomne závislí a kde sme prepojení ako nikdy predtým. Stále sa však dejú veci, ktoré nesmieme tolerovať. Aby sme ich ale videli, je potrebné sa pozerať. Mladým ľuďom hovorievam:  Kto málo hľadá, málo nájde. Najhorší z prístupov je ľahostajnosť; keď sa hovorí: Nič nezmôžem, nejako to prežijem. Takto sa pripravujeme o jeden z atribútov človečenstva: schopnosť pohoršiť sa nad niečím a niesť následky z toho plynúce.

Mňa stretnutie s ľudmi, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom usilujú o zmenu toho, ako sa u nás pracuje, podniká a vlastne žije, nesmierne nabudilo. Som vďačná všetkým dobrovoľníkom a celému tímu Tomášových spolupracovníkov, že opäť dali veci do pohybu. Verím v efekt snehovej gule – hore je jedna vločka, dolu lavína.

Cesta k slobode je taká individuálna, ako každý z nás. Cieľom je spôsob života, ktorý je úplne našim vlastným vyjadrením seba a ponúka nám úplnú slobodu byť samými sebou.

Nagual Miguel A. Ruiz

Ja dodávam – byť samými sebou, nech robíme čokoľvek 🙂