Samuel Waldner (27), someliér a obchodný riaditeľ Château Topoľčianky

Reštaurácia, koncept, zameranie, špecifiká, odlišnosť od ostatných.

Fungujeme už rok a chceme to komunikovať hlavne od budúce roka. Fungujeme na objednávku, nie je otvorená denno-denne, snažíme sa vychádzať z miestnych ingrediencií, ale spracované moderných spôsobom a kombinované aj s medzinárodnou kuchyňou, využívajú sa prvky francúzskej, talianskej a v hojnej miere aj ázijskej kuchyni.

Samozrejme, ku každému jedlu je navolené ideálne sa hodiace víno. Víno sa využíva aj v receptoch. Dostanete u nás aj bryndzové halušky, keby ste si želali, ale určite to nebude úplná klasika. Máme menu, ktoré ponúkame, ale nemáme problém ho prispôsobiť.

Názov reštaurácie?

To zatiaľ ešte nemáme. Primárne sa sústredíme na víno, všetci, čo sem prídu na večeru, to spájajú s degustáciou, tá je čisto o víne pred alebo po jedle, asi osem druhov, plus víno v jedle ak jedlu.

Na objednávku znamená, že otvoríte, aj keď zavolá dvojica, ktorá chce romantickú večeru?

Dalo by sa aj pre dvoch, ale bolo by to asi dosť drahé. Pre 8 ľudí je to už zaujímavejšie. Ešte by bolo dobré povedať, že sa zameriavame na zverinu, pretože v Topolčiankach je bitúnok

Prečo ste sa rozhodli aj pre reštauráciu?

Náuka o víne a degustácie spadajú do degustácie, v tomto smere sme aktívni už veľmi dlho. Prebiehali práve v priestoroch reštaurácie. Víno sa vždy spája s nejakým dobrým vínom, máme tu dobrý prístup ku kvalitnému mäsu a ďalším kvalitným surobinám a navyše spájať víno s jedlom je svetový trend, ktorý sme nechceli prepásť. Hostia, ktorí sem chodili na degustácie, si často žiadali jedlo a museli sme to riešiť cateringom. Chceli sme im ponúknuť viac, preto reštaurácia. Celkovo sa chceme viac orientovať na agroturizmus a rozbehnúť ho v Topolčiankach viac, nevylučujeme v budúcnosti ďalšie aktivity v tomto smere. 

Takže chcete ponúknuť v budúcnosti napríklad aj ubytovanie?

Ešte to nie je jasná a dohodnutá koncepcia, ale určite by sme ho v budúcnosti chceli ponúknuť, či už v spolupráci s existujúcimi ubytovacími možnosťami v Topolčiankach alebo niečo vlastné. Primárne sa stále sústreďujeme na víno, uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Šumivé víno prezident je stále šumivou novinkou. Súvisí jeho meno s prezidentom Masarykom? Sú v ňom jeho obľúbené odrody?

Skôr je v tom iba symbolika Topolčianok v spojitosti s prezidentmi. V ponuke už máme sekt 1933, ktorého názov súvisí so založením spoločnosti, to je francúzsky štýl vín z oblasti Champagne, teda druhotná fermentácia vo fľaške. Prezident je robený primárnou metódou fermentácia, ktorá sa robí v tankoch. 1933 osloví skôr skúsenejších bádateľov vo svete vína, kdežto Prezident je skôr pre mladších alebo tých, ktorí majú radšej sladšie, ovocnejšie. Prezident je jednoduchšie víno, 1933 zložitejšie, vyžaduje to istú znalosť, aby to človek vedel oceniť.

Prečo by si Prezidenta mal človek vybrať napríklad na oslavu tohtoročného Silvestra?

Myslím, že hlavne je to o tej chuti. Čo je zaujímavé je, že je aj v ružovom prevedení a máme na ňu veľmi dobré odozvy. Treba experimentovať s rôznymi značkami a Prezident rozhodne stojí za vyskúšanie.

Podľa vás, čím sa Cháteau Topoľčianky líši od iných producentov vína na Slovensku?

Určite tradíciou, ktorá siaha až do roku 1933, o ktorú sa vieme oprieť. Dá sa povedať, že aj tá nová éra od roku 1993 je už novou tradíciou, odkedy značka opäť prešla do súkromných rúk a nejakým spôsobom sa oživila. Čo nás určite odlišuje, je, že vlastníme 450 ha vinohradov, máme dá sa povedať najlepšiu kontrolu nad kvalitou, ktorú potom dostaneme do fliaš.

Koľko je to percent z celkového množstva hrozna?

Zhruba 50 % kupujeme, ale aj to od tradičných dodávateľov, pestovateľov, s ktorými máme za tie roky nadštandrdnú spoluprácu, vedia, čo nám majú dopestovať, spolupracujeme s nimi aj tak, že im pomáhame a radíme, takže aj tam si vieme ustrážiť kvalitu.

Okrem toho je naším špecifikom, že sme vlastnení čisto slovenskými majiteľmi. Za dvadsať rokov máme vyprofilovaný vlastný štýl vína. Chceli by sme posilniť značku Chateau Topoľčianky v prémiovom segmente vín a chceme využiť to zázemie, ktoré máme a nejako sa neponáhľať. Urobili sme úplne novú pivnicu priamo vo vinohrade v Ladiciach, kde sa chceme sústrediť na také menšie dávky vína, nebudeme sa s tým ponáhľať, skôr chceme experimentovať a skúšať, čo ktorej odrode z ktorého vinohradu prospieva najlepšie, aký štýl vyhotovenia vína a potom to chceme plniť do našej retrokolekcie.

Ešte by som chcel zdôrazniť pomer ceny a kvality, čo nás odlišuje, pretože v súvislosti s množstvom produkcie, ktorú máme, si môžeme dovoliť pre zákazníkov priaznivé ceny za vysokú kvalitu, o ktorej svedčia aj mnohé ocenenia.

Možno aj stabilita, naši zamestnanci sa v podstate nemenia, stále sú to tí istí ľudia. Aj majitelia, každý už má vo firme nejakú rodinu, už je to vlastne rodinná firma. A tým, že je to dedinské prostredie, aj zamestnanci sú v podstate navzájom rodina.

Koľko máte zamestnancov.

Asi 140, v čase oberačiek až 200.

A produkcia?

Zhruba 6 miliónov fliaš ročne.

A nelíšite sa od konkurencie aj širokou škálou produktov?

To tiež, máme vyše 100 produktov, takže aj menej náročný aj náročnejší zákazník si vie vybrať.

Ľudia z roku 1933 sú tiež nejakí vaši príbuzní, predkovia?

Vtedy to bolo pod správou žrebčína, teda viac menej kontrolované štátom. Produkciu spravovala česká spoločnosť Vinné sklepy hostinských, ktorí mali exkluzívne práva na celú produkciu. Tá bola rozdeľovaná do troch skupín, jedna časť išla do fondu povereníctva výživy, druhá na vítanie štátnych návštev a tretia išla Vínnym sklepom hostinských. O niektorých  konkrétnych ľuďoch vieme, ale nie sú tam príbuzenské väzby.

V rámci komunizmu boli všetky vinárske podniky združené do jedného, v Topolčiankach sa víno neprodukovalo, bol to odštepný závod, ktorý slúžil najmä na skladovanie, v roku 1993 sa obnovila výroba a značka Chateau Topoľčianky.

Výrobu obnovil váš otec?

Áno, on a ďalší traja. Spoločne robili vo Víno Nitra, nejakým spôsobom chceli zužitkovať vedomosti a skúsenosti, ktoré mali a posunúť sa niekde ďalej. Z ich strany to bol určite aj dosť veľký risk v tej dobe, opustiť teplé miesta a využiť to, čo sa im naskytlo tu. Zo začiatku robili iba so sudovým vínom, ktoré sa predávalo vo veľkom, nie vo fľašiach a myslím, že v roku 1995 sa prvýkrát fľašovalo pod značkou Chateau Topoľčianky.

Mali oni nejaké väzby na Topoločianky?

Nie, nikto nie je priamo z Topolčianok, ale poza kopca, z Nitry. Ja tiež pochádzam a stále bývam v Nitre, aj keď už aj tu sa cítim ako doma.

Akým spôsobom ste teda rodinná firma?

Otcov strýko bol tiež Waldner, bol riaditeľom vinárskeho podniku za komunizmu, takže sa dá povedať, že sme už taká tretia generácia, ale inak, čo sa týka našej firmy, tak vlastne momentálne otec je riaditeľ, ja som obchodný riaditeľ, to je čo sa týka Waldnerovcov. Potom sú tu ešte Striežencovci, Kukla a Kríž. Strieženec tu má tiež syna a ostaných dcéry tu majú manželov.

Je to podľa vás poznať, že rodina si spravuje svoju firmu?

Človek má k tomu určite iný vzťah, keď robí na svojom, zveľaďuje odkaz predkov a robí odkaz pre svoje potomstvo. Hlavne je super, že vinárstvo všetkých baví. A to, že je to rodinná firma, je k tomu pridaná hodnota.

Vy ste vyštudovaný čo?

Ja ešte stále študujem ekonómiu.

Zasahujete nejako do výroby, prípravy?

Skôr predávam víno, ktoré ostatní vyrobia. Momentálne robím aj dosť aj marketing, takže sa môžem vyjadriť aj k adjustáži fliaš, k druhom vína, k odhadom množstva, plus môžem navrhnúť nejaký štýl vína, ak naň vidím priestor, takže požiadavky do výroby určite áno. Momentálne som sa ešte neprepracoval k samotnej výrobe vína.

Máte vinárstvo, vincúrstvo aj nejako viac v krvi? Chodili ste od detstva ako rodina na výlety za vínom alebo niečo podobné?

Toto možno nie, ale mali sme veľký vinohrad, v ktorom sme síce neradi, ale museli robiť, dokonca sme vyrábali doma nejaké víno. Ale keď som bol malý, nevidel som vo víne a vinárstve nejakú perspektívu.

Kedy prišla tá zmena? Lebo nemuseli ste nastúpiť k otcovi do firmy.

Nemusel, ale od 15-tich som sem chodil na brigády, robil som vo fľaškovni, tá robota sa mi nezdala veľmi perspektívna, na páse… Bol som aj vo vinohrade, ale rátanie koreňov ma tiež neoslovilo. Potom som bol aj na výrobe a na lise a tak, ale to bolo, aby som videl tie procesy. Nemusel som, otec ma nenútil. Keď som opakoval prvý ročník na vysokej škole, lebo mi ostala nejaká skúška, otec mi povedal: „Nemysli si, že budeš rok nič nerobiť a čakať na jednu skúšku.“ Vtedy som sem nastúpil na obchodné oddelenie, kde som robil rok pred tým ako brigádnik a celkom ma to bavilo. Tam ma zamestnal na plný úväzok, prešiel som na externé štúdium a zistil som, že by ma to mohlo aj baviť. Takže teraz som tu už nejakých sedem rokov.

Sú oblasti a povolania, kde si občas môžete dovoliť nerobiť na sto percent. Možno sa kvôli tomu necítite dobre, ale dá sa to zvládnuť, vinárstvo je však oblasť, kde to neoklamete, kde sa musí podať maximálny stopercentný výkon, keď ho treba, inak bude zle-nedobre. Či sa vám chce, nechce, prší, sneží, hlava bolí…

Pri výrobe vína určite áno, pri zbere rozhodujú aj hodiny, najnovšie sa oberá skoro ráno, kým nie je teplo, aby hrozno prišlo pekne zachladené. Technológie a procesy sa v tomto posunuli. Nedá sa oberať iba keď prší, to nás obmedzuje. Máme tú výhodu, že máme zázemie zamestnancov, ktorí sú u nás roky rokúce a môžeme sa na nich stopercentne spoľahnúť, každý vie, čo má robiť. Keď si to porovnám s nejakým malým vinárom, ktorý si musí víno sám vyrobiť, sám rozviesť, máme výhodu. Na druhej strane je mnoho iných úskalí, ktoré to má.

Dá sa charakterizovať, aký je vinár človek? Pretože každé odvetvie má nejaké charakteristické črty… Akí ľudia sú podľa vás vinári?

Neviem to zovšeobecniť, je to veľmi veľa rozličných pováh. Ale už badať rodinné vplyvy, po rôznych podujatiach chodia už druhé generácie. myslím si, že už aj na Slovensku sa bude budovať tradícia a vyprofiluje sa viacero vinárskych rodín, ktoré budú víno produkovať.

Vo všetkom musí byť človek pokorný, tvrdo pracovať a potrebuje aj kus toho povestného šťastia. Aj my zo začiatku to bolo oveľa ťažšie, teraz už máme istú silu, o ktorú sa môžeme oprieť, ale vína je veľmi veľa, z celého Slovenska, celého sveta, stále vznikajú nové značky. Myslieť si, že keď máte dobré víno, ste nenahraditeľný, je nemysliteľné. Víno je jedna vec a umiestniť ho na trh a predať, to tiež nie je sranda.

Máte chvíľky, keď sa odídete prejsť do vinice alebo sa pozerať do pivnice?

Každý má svoje chvíľky, ale neriešim si ich vo vinici ani v pivnici, pretože v tomto prostredí sa nachádzam v rámci pracovnej doby. Takže ja sa ventilujem skôr pri športe. Ale niekedy v lete je super zájsť do vinohrade, niekedy mi príde aj tak smutno, najmä, keď je pekné počasie, že som radšej mohol robiť vo vinohrade a nie v kancelárii.

Aj nejako zasahujete do zberu? Zájdete si pozrieť pracovníkov, odtrhnete si strapec…

Z času na čas, ale skôr ako spestrenie. Na to máme vinohradníkov. Jeden z majiteľov, má dcéru a jej manžel je náš hlavný vinohradník a dohliada na vinohrady.

U vás doma, keď zasadne rodine, otvárajú sa prednostne vaše fľaše vína alebo naopak pozháňate niečo iné, čo vás zaujalo?

Otec doma pije prednostne naše vína, aj keď hostí nejaké naše návštevy. Ja mám našeho vína odpité už dosť, samozrejme, mám druhy, ktoré mám obľúbené, teraz mi najviac pasuje sekt 1933 a pekné červené vína, ktoré sú nové v našej retrokolekcii, napríklad Hron a Dunaj. Samozrejme, aj môj vinársky vývoj je evidentný. Keď som začínal, pil som iba sladké, slamové, bobuľové, teraz to už vlastne ani nedám do úst, lebo mi je to veľmi sladké. Medzi tým som pil aromatickejšie typu sauvignon. Teraz mám radšej rizling vlašský, ruland šedý, také menej aromatické. Veľmi sa mi páči odroda müller thurgau a veľa červeného vína, doma mám prevažne vína nie našej značky a keď už pijem víno, mám to podobne ako s jedlom, snažím sa objavovať a snažím sa piť dobré víno, je mi jedno akej značky.

Máte svoju pivničku, vinotéku, zbierku, súkromný archív?

Keď som s vinárstvom začal, tak som zbieral, už je čas začať to piť. Mám v byte vinotéku na 92 fliaš, ktorá je vlastne plná. Archív mám u rodičov v rodičovskom dome, kde to čaká, odpočíva a verím, že sa raz dostane k slovu.

Je víno dobrá investícia?

Určite áno. Veľa ľudí robí niečo ako investičné víno, ale to sa týka dobrých drahých francúzskych vín, so slovenským vínom si to zatiaľ neviem predstaviť. Do budúcna to nevylučujem, ale zatiaľ nemá slovenské víno také meno, aby sa na tom dalo zarobiť. Ale ako investícia, keď to človeka baví, je to ako keď si kúpi bicykel alebo lyže – minie peniaze, keď ho to baví a využíva to, tak prečo nie.

Aká je chuť slovenského zákazníka, čo preferuje vo víne?

Suché víno, ale aby chutilo sladko, takže ideálne na etikete potrebuje dostať suché a piť sladké (úsmev), resp. na rôznych ochutnávkach sa najskôr vypijú sladké, napriek tomu, že každý hovorí o suchom, čo je celkom zábavné. Teraz sa dostali do popredia modernejšie odrody ako sauvignon, červený tramín, rulandské šedé a podobé záležitosti, čo mňa trochu aj mrzí, najmä pri drahších prívlastkových vínach a trochu zabúdame na naše klasiky rizling vlašský, veltlín zelený alebo aj muller thurgau, ktorý má každý zafixovaný ešte z čias socializmu ako litrovku za lacný peniaz.

Ked sa urobí kabinetné alebo neskorý zber, dokonca nemusí byť ani prívlastkový, tak muller thurgau vie byť krásne víno. V tej drahšej kategórii po ňom siahne veľmi málo ľudí, je ťažko predajný, napriek tomu, že je to pekné víno. Na Slovensku máme veľmi širokú odrodovú skladbu, možno vo Francúzsku, čo máte vinársky región veľký ako Slovensko, má vyprofilovaných sedem odrôd, z ktorých sa robí víno, my máme asi 40 povolených odrôd a každý robí všetko. Možno to príde časom a tradície, ktoré boli prerušené socializmom, sa znova rodia, máme tu veľa dobrých producentov a kvalita vína sa zlepšuje. Sú tam rôzne svetové vplyvy, všetci chodíme do sveta na rôzne stáže a zbierať skúsenosti, takže podľa mňa je slovenské víno na dobrej ceste.

V móde udáva trend povedzme Miláno a New York, kto udáva trend vo víne, ak také niečo existuje?

Čiastočne si ho tu udávame my sami, samozrejme poprední producentmi, ktorí keď s niečím prídu a je to úspešné, ostatní ich potom nasledujú a urobia to tiež. To bol prípad ružového vína. Mrva urobil ružové asi v 2002, ale nejaký veľký boom to nespôsobilo. My sme potom v 2006 urobili cabernet sauvignon ružový, urobili sme ho troška sladší a vyhral nám ešte aj v Paríži zlatú medailu. Vtedy sa začal boom ružových produktov, všetci začali robiť ružový cabernet sauvignon. Ale čo bolo zaujímavé, tak napríklad Nový Zéland začal robiť taký špecifický štýl vína, veľmi voňavé sauvingnoni, to podľa mňa dosť ovplyvnilo chute rôznych spotrebiteľov vína, ktorí vyhľadávali aromatické sauvignoni. Čo sa týka červeného vína, na Slovensku ešte stále nie je väčšia skupina ľudí, ktorá by vyhľadávala väčšie vyzreté červené vína, ktoré zreli v barikových sudoch, stále preferujú čisto odrodové vína bez zrenia v dreve.

Vidíte vývoj zákazníka v zmysle vzdelanosti, čo sa týka vína? Nemyslím, že by mal byť každý someliér, ale či sme už niekde inde ako pri „biele“, „červené“?

Určite. Voľakedy bola „najodbornejšia“ otázka, ktorú ste mohli dostať, že prečo dostal biele víno, keď si objednal červený tramín. Dnes sa už ľudia dosť orientujú aj v rámci prívlastkov, vedia, čo je neskorý zber, vedia o technológiách a v niektorých skupinách ľudí je to móda vyznať sa vo víne, jednoducho to patrí k tým kruhom. Vidno to aj na degustáciách, voľakedy sme museli všetko podrobne vysvetľovať a dnes sa občas stane, že hosť dostane mladého someliéra do úzkych, lebo je taký naštudovaný, že… áno, o víno sa zaujíma čoraz viac ľudí, študujú si veci a ovládajú kopec zaujímavostí, ktoré napríklad nevieme ani my vo výrobe.

Spomenuli ste, že by sa tu mohlo vyprofilovať niekoľko rodinných vinárskych značiek s tradíciou. Aké sú vzťahy medzi vami? Registrujete sa? Alebo sa aj navzájom nejako pozývate?

Na Slovensku sa každý pozná s každým, nielen vinári. Poznáme sa a s mnohými máme dobré a blízke vzťahy, jednak nás zastrešuje spoločná organizácia – aj keď nie sú všetci členmi – je to zväz výrobcov hrozna a vína na Slovensku, ale stretávame sa aj na súťažiach, dokonca aj my v Topolčianakch organizujeme, na školeniach… Poznáme sa a keď sa dá, tak si aj pomáhame.

Toto je asi oblasť, v ktorej sa treba vzdelávať celoživotne, že?

Určite. Na víne je pekné aj to, že sa nedá nikdy povedať: už viem všetko.

Ako prijali Topoľčianky, vedenie obce, ľudia, že ste prišli?

Určite dobre, už len tým, že zamestnávame pomerne veľa ľudí z regiónu., ďalšia vec, že obci pomáhame, úzko spolupracujeme aj so starostom…

Robíme aj eventy, čo pritiahne do obce ľudí, potom majú aj ostatné prevádzky lepšie zárobky. Myslím, že sme vnímaní pozitívne, aj ľudia z okolia sem často chodia na víno a chutí im.

Plánujete aj iné eventy ako vinobrania a dni otvorených dverí?

Zatiaľ chceme tieto dva nosné a možno časom nevylučujeme ešte pár menších eventov, také ochutnávky cez víkend, hlavne v letnej sezóne.

Ako sa vám javí víno, ktoré sa práve pozberalo?

Tento ročník je fajn. Posunul sa zber modrých odrôd, ešte stále sú vo vinohrade, čaká sa, kým trochu klesne kyselina, ale myslím si, že tento rok bude v zásade dobrý ročník. Máme dobré očakávania.

Vy ste teraz vyhrali aj ceny, vedeli by ste to aj viac obšírnejšie…

Teraz je najväčší úspech z Viedne, kde sme vyhrali štyri zlaté medaile a zaradili sme sa medzi dvojhviezdičkové vinárstvo (max sú tri hviezdičky), čo myslím zo Slovenska zrejme nikto nemá. Možno Mrva, treba overiť na ich stránke. Tam sa hodnotí pomer ocenených vín k celkovému množstvu zaslaných vzoriek. Získali sme tuším ešte dve strieborné, čiže celkovo šesť. Čo nás ešte veľmi teší je, že sa nám podarilo aj do Národného salónu sme sa dostali s troma vínami medzi sto najlepších slovenských vín. Tých ocenení je strašne veľa…

Z obchodného hľadiska, vy sa musíte zúčastňovať súťaží, lebo tak dávate o sebe vedieť a navyše ľudia dávajú prednosť fľašiam s medailou. Alebo sa mýlim?

Nemýlite, keď sa opýtate v hocijakej vinotéke, po čom siahne zákazník, keď vidí dve identické fľaše, ktoré sa líšia iba v tom, že jedna má a druhá nemá medailu, tak zoberie tú s medailou (za tú istú cenu). Viac by som ocenil, keby ľudia tie medaile aj čítali, pretože víno mohlo byť ocenené pred troma rokmi, medaila na fľaši stále je, ale to víno sa za tri roky už úplne zmenilo. Sledovať treba aj relevantnosť súťaže, pretože nie každá medaila je naozaj dôkazom výnimočnej kvality a chuti. Už som počul o prípade, že český vinár si dal na fľaše medaile, na ktorých bolo drobných napísané: Toto víno nič nevyhralo, ľudia to nečítajú, videli iba zlatú fóliu, tak to brali 🙂

Vy si podľa čoho vyberáte súťaže?

Sú niektoré svetové, chodíme do Francúzska, jedna vec je kvalita súťaže, druhá vec je rozoznateľnosť jej mena aj na Slovensku, ideálne je vyhrať na tých, ktoré už aj tu ľuďom niečo hovoria. Lebo aj pri medailách sa hodnota zlatej medaile líši.

Akú súťaž s vínom zo Chateau Topoľčianky túžite vyhrať?

Anglický Decanter. Tam zatiaľ žiadne slovenské víno zlato nezískalo, iba striebro, čo je tiež úspech., to je môj sen, že razu tam vyhráme zlato, prípadne veľkú zlatú medailu. Škoda, že túto kvalitnú súťaž rozoznáva iba úzky okruh znalcov vína.

Máte nejakú profesionálnu deformáciu?

Deformáciou, počas ktorej človek všetko ovoniava, aj minerálku, čo si nalial do pohára, prejde asi každý človek, ktorí sa začne venovať vínu. Ale myslím si, že je to dobré, pretože čuch ako jeden zo zmyslov je dosť zanedbávaný a pritom je to základný inštinkt, aj jedlo by sme mali pred začiatkom konzumácie ovoňať a keď nám nevonia, asi by sa to asi ani nemalo jesť. Takže toto je dobrá deformácia.

Je dobré privoniavať si k rôznym veciam, ku kvetom, pretože keď sa snažíte rozoznať, aká chuť je to v tom víne, čuchové pamäťové stopy môžu byť veľmi nápomocné. Pamätám si, ako som jedno obdobie nonstop dumal nad tým, čo to cítim v tom bobuľovom výbere, vedel som, že to poznám, že mi je to známe, ale nevedel som to presne identifikovať. A raz som prišiel k rodičom a mama akurát sušila bazový kvet a zrazu mi to bolo jasné, toto bolo! A zas som o jednu vôňu bohatší 🙂

Budete aj vy viesť svoje deti, aby pokračovali v načatej vinárskej tradícii?

Určite áno, myslím si, že to už budú mať v génoch a budú sa k tomu pýtať aj sami.

Vy viete aj variť, budete nejako participovať na menu vašej reštaurácie?

Menu, ktoré je aktuálne, som vymyslel ja, viac-menej som to nejako posunul na nášho kuchára.

Už ho máte?

Máme, nie je v trvalom pracovnom pomere, ale chceli by sme ho pomaly zamestnať na trvalý pomer, aby to zobral na seba a stal sa vlastne tvárou reštaurácie, nejako ju reprezentoval.

Ešte k tomu rodinnému, tatko šéfuje, vy ste mladý… bývajú trenice?

Toto neminie žiadnej rodinný biznis, pokiaľ jeden z generácie neodstúpi. Čo má svoje výhody aj nevýhody. Mieša sa klasický zamestnanecký odstup a rodinné zázemie, každý to používa tak, ako sa mu to práve hodí, niekedy to veci uľahčí, niekedy skomplikuje. Ja si niekedy urobím aj po svojom, keď cítim, že to bude dobre a že si to budem vedieť obhájiť. Vtedy si síce vypočujem, ale neoľutujem to.

Vy máte aj súrodencov, ktorí sú zapojení do rodinného podniku?

Mám brata, ktorý je momentálne inde, ale verím tomu, že časom tiež príde.

Nosíte si prácu aj domov?

Ako viete? Áno, nosím a robím aj po večeroch.

Máte so zamestnancami familiárnejší vzťah?

Vzhľadom na to, koľko rokov som tu ja a koľko rokov sú tu oni a aj vďaka tomu, že keď som sem nastúpil, bol som v podstate ešte adolescent, tak si s väčšinou zamestnancov tykáme a fakt sme ako rodina.

Čo je odvrátená strana vinárstva? Bez čoho by ste sa zaobišli, ale nedá sa, lebo to patrí k tomu?

Predaj určite nie je ľahký, vína je zo všetkých veľa a konkurenčný boj je silný. To možno trochu uberá kráse tohto povolania, že vyrobiť super víno, aby ľudia z toho mali radosť nestačí, treba to ešte napasovať na konzumenta, aby s tým bol spokojný. Vyrobiť dobré víno je jedna vec, vyrobiť dobré víno a predať ho, druhá. Ale inak je krásne robiť si na hajlochu svoje vína, ktoré pijem s kamarátmi 🙂

Ďalšia vec sú vrtochy počasia, lebo keď nevyjde ročník, je náročné udržať hrozno v takom stave, aby víno bolo pitné, napríklad rok 2010 fakt preveril naše schopnosti, pretože len pršalo a nebolo žiadne slnko, vína vyšli, boli o niečo tenšie, kyslejšie, ale bolo to fajn. Aspoň nie je nuda, nikdy neviete, čo môžete očakávať, respektíve, jediné, čo viete je, že každý rok vás niečím prekvapí.