Bolo to už veľmi dávno, keď som ešte šúchal lavice v škole. Cesta z internátu do školy bola plná dobrodružstva, najprv som sa predieral pomedzi ovečky a ich výkaly, potom som stál vo vlaku na jednej nohe aj to nie na svojej, prestúpil som na metro a napokon som sa viezol v autobuse.

Denne som teda cestoval do školy a naspäť aj 5 hodín. To však nie je podstatné, chcel som skôr povedať o jednej ceste vo vlaku, na ktorú do dnes deň neviem zabudnúť. Môj spolužiak, volajme ho Giovanni, často krát cestoval spolu so mnou, niekedy sme mali spoločné hodiny. My dvaja sme boli ako oheň a voda, každý celkom iný. Jeden bol v kolektíve obľúbený, komunikatívny, spoločenský, zábavný, no a ten druhý, šedá krysa, nevýrazný, zle oblečený, nekomunikatívny, introvert, predstavte si niekoho odporného a nezaujímavého, a to som bol ja.

Raz počas cesty som hľadeľ ako vždy von oknom, lapal po dychu, našťastie som mal miesto na sedenie. Giovanni sedel oproti, poznali sme sa už niekoľko mesiacov, a tak som sa mu prihovoril: „Počúvaj, Giovanni, veľmi ti závidím, si populárny, každý sa na teba pýta, každý ťa pozná, vieš to s babami, chcel by som byť ako ty„, a tu ma zastavil. „Počkaj„, povedal, „ja som vždy chcel byť ako ty, si veľmi sčítaný, máš hlboké myšlienky, na prednáškach vystihneš vždy podstatu, …“ žial veľa si z toho už nepamätám, lebo som bol v šoku. Toto som fakt nečakal. A tak som s úsmevom povedal: „Ty chceš byť ako ja, a ja ako ty, tak každý ostaňme taký aký je. Veď nič netreba meniť.„

Nie je dôležité ako sa obliekame, akú máme postavu, či v niečom vynikáme, alebo nie. Dôležité je už to, že tu sme. Netreba, aby sme niekoho napodobňovali, aby sme s niekým súperili. Od malička nám bolo vštepované: „Nie si taký šikovný ako Janko, on má samé jednotky!„, „Čo len z teba raz bude, veď…„, „Pozri sa na svoju sestru…“ a sami si istotne viete doplniť aj ďalšie negatívne predpoklady. Prišli ste natešení domov: „Mama, dostala som jednotku.“ A mama sa spýtala: „a ostatní mali aké známky, tiež jednotky? Tak to asi nebolo až tak ťažké!“

Nedávno som rozprával s riaditeľkou stredne veľkej firmy, bola považovaná za veľmi prísnu, arogantnú, nadradenú… Po dlhšom rozhovore sa ukázalo, že vnútri je neistá, jemná a krehká. Pri pozorovaní ľudí teda často môžeme urobiť chybu. Je iné, čo sa nám javí, a iné majú vo svojom srdci.

Dnešná dobrá správa je, že je jedno kde si, aký si, čo vieš, aký máš pôvod, gény, verím, že sa niekde nájde iný, ktorý by si to rád s tebou vymenil. Nechcime sa teda zameniť, nie vymeniť všetko, ale pretvoriť.

Badám však aj opačný extrém, kedy je niekto so sebou až príliš spokojný a nie je ochotný nič zdokonaľovať. Vždy môžeme na sebe zapracovať, len nechcite narovnávať psovi zadné nohy. Nech je pes psom, strom stromom, a ty sebou samým.