Pekný deň, milí čitatelia, možno ste si niekedy povedali: nechce sa mi, nedá sa to, nemám čas, ja som raz už taký, nezaslúžim si to Tieto a im podobné výhovorky sú kalné vody, ktoré nás paralizujú. A stojatá voda smrdí.

Keď som bol na plaveckom kurze, učili nás techniky plávania. Plávať ma však nenaučili možno preto, že ma učili plávať a ja som nechcel. Mal som veľký strach z vody, skôr ako som sa narodil sa mi utopil 4 a pol ročný brat. Dnes sa podobne veľa ľudí chce naučiť techniky, tipy, triky ako skvalitniť svoj život, svoje podnikanie, no pri tom zabúdame na to, kto sme a čo v skutočnosti chceme. Pri chorobe nehľadáme príčinu a zdroj, ale riešime prejavy. Prevencia je kdesi v rozprávkových knihách ako vyhynutý druh. Podobne aj u mňa, neriešilo sa to, prečo sa neviem naučiť plávať, iba na mňa kričali, čo robím zle a prečo to nedokážem.

Neskôr som sa začal zbavovať svojho strachu pomocou plávania v plytkom bazéne. Keď som mohol položiť nohu na dno, tak som plával. Síce ako sekera, ale už to bol pokrok. Už som sa vedel udržať chvíľu nad vodou, hoci aj so strachom, ale neposúval som sa vpred. Možno niekto z vás zažil alebo práve prežíva niečo podobné. Cítite sa na dne ako Titanic, alebo ako Costa Concordia uviaznutí na plytčine. Ako sa teda odraziť od dna? Ako sa posunúť vpred? Čo nám pomôže? Prečítať si manuál, spýtať sa kamaráta, alebo 50/50?

Mne pomohli postupné kroky, čím viac som sa pokúšal, tým viac strach ustupoval. Skutočná premena nastala až vtedy, keď som sa v mori začal topiť. Boli sme s rodinou v Chorvátsku a keďže boli veľké vlny, stáli sme pri brehu, vlny nás zmietali, a my sme sa zabávali. Zrazu mi jedna veľká vlna zdvihla nohy, a odliv ma začal unášať. V tej chvíli som si myslel, že prišlo Cunami a všetkých nás potopí. Je to tak ako keď sa vám stane niečo nepredvídateľné: smrť blízkeho človeka, podvod, odhalenie klamstva, rozchod, rozvod, krach… Zrazu sa človeku zdá, že celý svet ide dolu kanalizáciou ako použitý toaletný papier. V tej chvíli to vyzerá tak, že je koniec sveta, celé je to zle. Chcete sa odraziť od dna, a dno nie je.

Napil som sa slanej vody, zatmelo sa mi pred očami, koniec bol neodvratný. Zareval som o pomoc, všetci navôkol sa zabávali, nikto si ma nevšimol. Vtom brat pohotovo priplával ku mne a začal ma ako remorkér tlačiť smerom k brehu, potom ho vyše týždňa bolelo rameno. Vlny boli silné a tento zápas chvíľu trval. Nechcem vám popisovať, koľko myšlienok bolo v tej chvíli v mojej hlave. Nebojte sa prosiť o pomoc, nehanbite sa za to, ak máte problémy. Určite svet nekončí a je vo vašom okolí niekto, kto vám pomôže. Niekedy to môže byť ten, od ktorého by ste to najmenej čakali.

Mnohí ľudia sú naopak posadnutí pomáhaním druhým, raz sa prihodilo, že deti sa hrali vo vode, a rodičia ich išli zachraňovať, lebo si mysleli, že sa topia. Oni sa len chceli hrať. S pomocou to tiež netreba preháňať, je aj pomoc, ktorá ubližuje.

Keď som konečne došliapol na kamene, utekal som ako o preteky, lebo naozaj som si myslel, že prišla obrovská vlna a všetci sa topia. Keď som bol už v dostatočnej vzdialenosti od hroziaceho nebezpečenstva, sadol som si na zem. Synovec si všimol, že sa mi valí krv z chodidiel. Vôbec som necítil bolesť. Mozog vie spracovať naraz len jednu informáciu, čo je aj výhoda. Bol som v šoku, a to mi veľmi pomohlo. Tam som si začal uvedomovať, že som „nepotopiteľný“. Aby ste ma pochopili správne, utopiť by som sa dokázal, ale napriek nezvládnutej technike a okolnostiam som bol, síce iba chvíľu ale stále nad hladinou. Koľko krát v minulosti ste museli riešiť vážne problémy? Problémy sa buď vyriešili alebo vyhnili a vy ste dnes tu. Netreba sa obávať, netreba hľadať výhovorky ani dôvody prečo nie. Dnes sa pýtajme, čo sa vďaka tomu stane. Nepýtaj sa prečo, ale na čo? Kriza je prostriedkom rastu, nevyhľadávame ju, vieme ju však využiť na svoje zdokonalenie.

Už som teda stratil strach z vody, ešte stále som však nevedel plávať. Kolega mi povedal, čo robím zle a ako to mám urobiť a dnes už plávam aj vo veľkých vodách. Obavy sú na mieste, strach nás chce chrániť, aby sme si neublížili, horšie však je keď nás strach paralyzuje a uzatvárame sa do seba. Nezáleži teda na tom, aká je naša genetika, výchova, minulosť, prítomnosť, dôležité je to, či sa posúvame viac dopredu a rýchlejšie. No a napokon najdôležitejšia vec je, či plávame za nejakým cieľom, alebo sa len tak čvachtáme. Občas sa chodím do termálu vorvaniť (nie je to preklep, a v slovníku to nenájdete), veľa ľudí sa však vorvaní stále. Ostávajú obmedzení okrajom bazéna, chcú sa len zabávať, preto prichádzajú o svoje sny, o svoju budúcnosť a aj sami o seba. Sú aj takí, čo stále idú za svojimi cieľmi a zabúdajú prežívať prítomnú chvíľu a tešiť sa z dnešku. Želám vám, aby sa strach stal vašim sluhom a dokázali ste prekročiť okraj svojho bazéna.

S pozdravom Váš úspešne neúspešný Martin.

Výzva: Skúste urobiť niečo nepredvídateľné, niečo z čoho máte strach, a podeľte sa o svoje skúsenosti.